Víkend bol skvelý. Naplánovala som si očistnú kúru, ktorú sa mi konečne po asi 15 rokoch podarilo dodržať, strávila som 10 hodín upratovaním baráku a bola som na seba fakt hrdá.
Z nedele na pondelok som si pomerne vyčerpaná ľahla do svojej mäkkučej postele a išla som snívať sen o kľudnom spánku a veselom ráne.
5:00 z obývačky vedľa mojej izby sa ozval najzúfalejší zvresk a hneď nato pekná spŕška všakovakých „vybraných“ slov......od mojej mamy.
Ja nenávidím rána a vstávanie (a to ešte podľa príručik na chudnutie aby som cvičila v posteli, cha), ale tá rýchlosť, ktorou som vyštartovala bola aj pre mňa samú prekvapujúca (ja lenochod).
Ocitla som sa teda v obývačke, vedľa mojej mamy, stále chŕliacej tie svoje „vybrané“ slová, obzrela sa okolo (čo by tam mohlo srašiť) a polootvorenými očkami vidím plávajúcu obývačku, pukajúcu stenu, a nie cícerky ale vodopády valiace sa zo steny. Šok.
Tak šup na povalu, a pozakrývať pre prietržami mračien a hrozby ďalšieho útoku vody na naše steny celú podlahu.
A zakrývajte niečo na mieste kde si nedovidíte ani na končeky prstov!
Aby ste rozumeli, naša strecha je momentálne v stave výmeny krytiny, a tak je pokrytá len drevom a lepenkou, ktorú strhol vietor, dôsledkom čoho nastala táto naša osobná prírodná katastrofa.
V každom prípade, skvelý začiatok do ešte skvelejšieho pokračovania dňa.
V „náladičke“ som sa teda vychystala do práce a vybrala som sa na dlhú púť našou mestskou hromadnou dopravou. Jasné, že ma v tej chvíli vychaosenia vôbec nenapadlo, že dnes je ten deň keď nastane kolaps v doprave vďaka úžasnému nápadu uzavrieť Prístavný most cez prázdniny (ale vraj inak nemohli...bla bla...). Ale prišla som na to veľmi skoro. So slimačím približovaním sa smerom k centru Bratislavy, doprava hustla, a stála, a ťažkopádne sa predierajúce autobusy sa brzdili navzájom, sem tam nejaká tá búračka (asi 3 po ceste z Vajnor k zimáku), no hotová katastrofa. A to už druhá a len o 8:00 hod ráno.
Môj spoj a myslím, že aj ostatné spoje sa dostavili na miesta určenia asi tak s 15 minútovým meškaním. Fajn, neskoro do práce (vďaka bohu, že sú na to zvyknutí). A čo čert nechcel, v preplnenom buse sa mi ušlo miesto medzi naozaj veľmi výrazne zapáchajúcimi a hlučnými chlapmi inej národnosti a farby. Nie som rasista a nie som citlivka, ale čo je veľa to je príliš.
Tak som sa odsunula na prvé uvoľnené miesto, vedľa obroskej ženskej, ktorá si (aj napriek dusnu a teplu, stupňujúcom sa počtom pribúdajúcich ľudí) obliekla hrubý sveter a v kuse si tou svojou obrouskou labou prechádzala po vlasoch, takže zakaždým keď zdvihla tú obrovskú labu, tak ma ovanul „neodolateľný“ odér spoteného podpazušia. Nechutné!!!
Po dorazení do práce som sa trošku skľudnila, dala si kafíčko a začala pracovať.
Počas dňa sa vyskytlo ešte pár problémov, ktoré bolo treba riešiť, ale oproti dnešnému ránu mi pripadali naozaj banálne.
Domov som odchádzala celkom spokojná, až kým som zasa nenastúpila do MHD, kde asi 45 minút sedela vedľa mňa mladá baba, ktorá mala najhoší hlas na svete (ak si pamätáte Chandlerovu bývalú holku vo Friends, ktorá takmer kvíkala – tak tak nejako to znelo).
No a potom už len odsedieť 3 hodiny u kaderníčky a okolo 22 hodín ísť konečne domov aby ste sa mohli na druhý deň ráno zobudiť na šušťanie vodopádov v inej izbe!!!!!
Nuž, nie je ráno ako ráno!!! Ale teké ako to moje (alebo dve) Vám naozaj neželám, ale zajtra bude určite lepšieJJJ
